Skrytá pandémia?

Kríza duševného zdravia v Covid ére

 

Ak požiadaš o pomoc, neznamená to, že sa vzdávaš,” povedal kôň.

“Znamená to, že sa odmietaš vzdať.” (Charlie Mackesy)

 

Zmeny, ktoré do našich životov priniesla pandémia COVID 19, sa nás v mnohých ohľadoch stále držia a  náš svet už nie je rovnaký ako pred marcom 2020. Jeden a pol roka. Nezdá sa nám to pocitovo dlhšie?

V začiatkoch prepuknutia pandémie, kedy sa predikovalo, ako dlho bude vírus s nami (pokým bude dostupné očkovanie), sa v éteri začalo pandemické fungovanie nazývať  „novým normálom.” A zdá sa, že ho naozaj odvtedy žijeme.

Nový normál rúšok, pod ktorými už schováme oveľa menej grimás, než v začiatkoch ich šitia, nový normál pokusov o sociálnu vzdialenosť v podobe rozpačitých „ťukaníc“ namiesto podávania rúk (ešte si spomínam, aké to bývalo dôstojné), nový normál „hygienokratickej“ dezinfekcie (ako sa objavuje v novom slangu) a nový normál konštantnej NEISTOTY.

Neistota alebo nestabilita zasahuje oblasti nášho života od tých najzásadnejších až po drobnosti, ktoré však boli pre mnohých z nás konštantou až hodnotou, nevyhnutnosťou  pre spokojný a zdravý život. Uvedomujem si, že už v našom „starom normále“ sme nežili celkom ľahký život, ale mal o niečo viac svetlých stránok a bolo kam “ujsť” alebo nájsť niečo, k čomu sa bolo možné vzťahovať.

Svet akoby bol o niečo menej bezpečným priestorom na život a ľudia okolo nás sa stali  potenciálnym zdrojom ohrozenia. Stres, strach a zahltenie informáciami a dezinformáciami nás odkláňa od spolupatričnosti z úvodu pandémie a plodí nové konflikty a rozbroje.

Keď si spomeniem na obavy a neistoty, s ktorými ako psychológ i človek prichádzam do styku, prichádzajú otázky. Veľa, veľa otázok …

Prečo sa neviem prestať báť? Kto som? Aký mám byť? Môže ma mať vôbec niekto rád? Čo ak zase priberiem?  Podarí sa mi vyvracať večeru, keď už mama bude doma z práce? Čo ak otec zistí, že som lesbička? Prečo neviem prestať kričať na syna? Oľutuje moja žena svoju neveru? Koľko ešte vydržím toto pracovné tempo? Kedy sa konečne vyspím? Čo je toto za ľudí, s ktorými žijem v jednej krajine? Prestaneme sa doma už hádať? Prestanem sa niekedy nenávidieť? Budem ešte niekedy šťastná po smrti môjho…? Budem vždy tak osamelý? … mnoho ďalších a ďalších otázok, ku ktorým pribudli aj a tie, špecifické dobou, ktorú žijeme a priniesla ich najmä pandémia Covid-19:

Dostanem zdravotnú starostlivosť, keď budem potrebovať? Postarajú sa lekári o mňa aj keď nemám COVID? Bude mi táto vláda naďalej hádzať polená pod nohy? Budem mať prácu aj o dva týždne? Pôjdem tento rok ešte do školy? Uvidím ešte svojho  chorého blízkeho? Prejdem cez hranice domov bez prekážok? Budem si môcť dovoliť ten PCR test alebo doučovanie pre deti?  Prečo som zas udrel svoju ženu? Budem mať príležitosť sa zaľúbiť? Je očkovanie bezpečné?  Kedy prestane byť mama tak veľmi smutná a unavená? Je to moja vina?

Mnoho tém, obáv a ťažkostí sa objavovalo u ľudí i pred pandémiou, ale dnes je tých otáznikov ešte viac a sú čoraz naliehavejšie alebo ich toto obdobie “pomohlo” zvýrazniť.  Zhoršeným duševným zdravím, depresivitou, úzkosťami a osamelosťou, trpí omnoho viac ľudí než pred krízou. Podľa OECD(1) sa tento počet v Európe minimálne zdvojnásobil.  Na Slovensku je ešte stále veľká miera stigmatizácie duševných ochorení. Ľudia majú obavy z návštevy psychológa alebo psychiatra. Mnohí majú pocit, že ich problém nie je „tak vážny“. A tak odkladajú návštevu odborníka, čo však môže ich prežívanie zhoršovať a problém chronifikovať.

Zjednodušene povedané, pre akú-takú duševnú pohodu potrebujeme môcť, povedať  životu áno aspoň v 2 otázkach:  MÔŽEM ŽIŤ? CHCEM ŽIŤ?

Aby som MOHOL ŽIŤ, potrebujem vedieť, že som v  bezpečí, mám priestor na život, dostatok opôr, ochrany, podržania, cítim dôveru, že svet je ako-tak bezpečné miesto. Aby som CHCEL ŽIŤ, potrebujem mať rád seba a život. Potrebujem cítiť, že môj život má cenu, je pre mňa hodnotou a je dobré, že som.

Ak na tieto otázky nedokážeme odpovedať pozitívne, vypovedá to o psychickom utrpení. Uplynulého jeden a pol roka znamenalo veľkú skúšku našich podmienok na život: prežívania istoty a bezpečia, dôvery (od inštitúcií po partnerov), opôr všetkého možného druhu až po obrovskú záťaž a vyčerpanie mnohých pracovníkov, ktorým pribudli povinnosti, rodičov, ľudí v „prvej línii“ i nezamestnaných. Veľmi ťažko sa nastolenej situácii prispôsobovali hlavne deti a mladí dospelí.  Obmedzili sa možnosti prežívať vzťahy, hodnoty a zážitky, ktoré nám dodávajú farby a chuť do života i samotný pocit, že sme nažive. Mnoho ľudí sa ocitlo v nesmierne náročných existenčných i vzťahových životných situáciách a potrebujú pomoc.

Vzhľadom k tomu, že pandémia ešte neskončila, jej konečný vplyv na našu psychiku budeme vedieť posúdiť až časom… „keď sa usadí prach“.  Z rôznych kríz minulosti vieme, že to nebude jednoduché a istý čas potrvá, kým “sa objaví nová zeleň”. Verím, že ŽIVOT si nájde cestu…

My ľudia sme odvážni aj keď sa bojíme. Svet i my samotní sme jedineční a krásni.  Aspoň, čo vidím ja?.

O túto krásu a jedinečnosť sa, ale potrebujeme starať.

Mojím skromným želaním by bolo, aby sme k sebe boli aj v týchto časoch láskaví, starostliví, súcitní, trpezliví, tolerantní a zodpovední. K tým druhým tiež, ale najmä k sebe samotným. Je v poriadku “nebyť v poriadku”, nemusíme v tom, však, zostávať sami.

Sme tu pre Vás! ❤️

 

 

 

Mgr. Linda Klein, Klinika duševného zdravia, Klinika Calma

 

 

  1. OECD (2021). „OECD Forum Series 2021: Addressing The Hidden Pandemic: The Impact Of COVID-19 On Mental Health